História karate

    Dejiny karate nie sú iba históriou jedného úzko vymedzeného štýlu boja bez zbrane, ktorý pochádza z ostrova Okinava. Sú jedným z aspektov vývoja človeka, v ktorom hral boj o život kľúčovú úlohu. Prvé záznamy o technických detailoch boja dvoch chlapov sú prakticky rovnako staré ako najstaršie záznamy o iných stránkach života ľudí. Pochopiteľne, tie najstaršie „metodické pokyny” o boji bez zbrane chýbajú. Vznikali empiricky, v bojoch o územie, o úlovok, o ženu, o sociálne postavenie či vodcovstvo v skupine. Odovzdávanie skúseností mladším bojovníkom bolo zrejme priame a malo rodové špecifiká, no už na nástenných maľbách, ktoré sa našli pri egyptskej dedine Ben—Hasan a sú rovnako staré ako egyptská civilizácia, vidno prakticky všetky, aj dnes používané zápasnícke chmaty; údaje o „športových” súbojoch Asýranov pochádzajú spred 4000 rokov…
history_004    Najrozvinutejšia antická civilizácia rozkvitá v 7. storočí pred n. I. v Grécku. Starogrécke bojové umenie — pankration — ako ho poznáme zo zachovaných malieb na amforách, z reliéfov či zo sôch, v niektorých podobách až neuveriteľne pripomína klasické karate a čínske čuan—fa (o ktorom ešte bude reč). Pankration, v ktorom sa súťažilo na Olympijských hrách už roku 648 pred n. L, bol spočiatku ťažko predstaviteľný, krutý boj. Bolo v ňom dovolené všetko, vrátane kopania, udierania, škrtenia. Víťazom bol neraz ten, kto zostal pri vedomí či dokonca na žive. Úplne iný bol zápas, ktorý mal svoje striktné pravidlá a bol staršou olympijskou disciplínou. Až neskôr sa vyvinuli viaceré formy s rozličnými pravidlami. Box už existoval samostatne. Pankration bol v podstate kombináciou zápasu a boxu, no na rozdiel od boxerov bojovali pankratisti holými rukami. Bol to skutočný „všeboj”, v ktorom bolo zakázané údajne len útočenie na pohlavné orgány a oči, ako aj hryzenie a škrabanie. Na tieto priestupky proti pravidlám upozorňovali rozhodcovia prútom alebo palicou, čo bolo zrejme účinnejšie ako dnešná píšťalka. (Takáto možnosť iste trápi v snoch mnohých dnešných rozhodcov — nielen v karate.) Znalca moderného karate iste prekvapí maľba na jednej váze, pochádzajúcej z roku 430 pred n.l. Sú na nej zobrazení dvaja bojovníci v postoji (i s držaním rúk) úplne totožnom s neko—aši—dači — postojom dnešného karate — alebo čínskeho ving—čun štýlu čuan—fa. Soška z rímskeho obdobia ukazuje pre zmenu pankratistu kopajúceho štýlové mae—geri a vo vatikánskom múzeu je uložená krásna antická mramorová socha pankratistu Damoxena zo Syrakúz, ktorý bol doživotne vylúčený zo všetkých olympijskych hier, pretože zabil svojho súpera Kraugasa úderom, ktorý sa v dnešnom karate nazýva nukite (ruka—kopija) — bodnutie hrotmi prstov. Pankrationu či boxu sa v antike venovalo mnoho významných ľudí, napríklad i tragéd Euripides. Slávny Pythagoras zo Samu ako osemnásťročný mládenec dokonca zvíťazil na 48. olympijských hrách. Len ťažko možno dokázať priamu spojivosť medzi vývojom čínskeho boxu čuan—fa (a neskoršieho karate) s gréckym pankrationom, hoci napríklad history_005T. Suzuki takúto súvislosť vidí v pravdepodobnom preniku bojových techník cez územie Indie. Napokon, migrácia národov, vojnové ťaženia i obchod naozaj mohli poskytnúť mnoho príležitostí na vzájomné odovzdávanie bojových praktík. Spomenuli sme však Indiu, a tu už priamo historické pramene uvádzajú určitú spojitosť s vývojom v Číne. Hádam najvierohodnejší autor — B. A. Haines — uvádza, že prvý písomný záznam o pästnom bojovom umení sa nachádza v budhistickej literárnej pamiatke Lotus Sutra. V najrozšírenejšom čínskom preklade Lotus Sutry sa vraj nazýva spomínané bojové umenie hsiang—ča hsiang— pu, čo znamená asi toľko, ako vzájomné  dieranie. Draeger a Smith, rovnako ako Haines, hovoria navyše aj o prastarom indickom bojovom pästnom systéme, zvanom vajrámušti, ktorý tiež možno pokladať za jedného z historických predkov karate, hoci sa v ňom používala aj istá zbraň — akýsi „boxer” — ozubený kovový prstenec. Toto bojové umenie pestovali aj kšátrijovia — bojová šľachta, indická obdoba japonských samurajov. Slovo vajrámušti možno preložiť (podľa Hainesa) ako „zovretá päsť ako zbraň”. Viacerí autori (Haines, Draeger, Smith, Mattson a iní) pokladajú za dôkaz spätosti moderného karate s Indiou aj sochy ochranných božstiev z budhistických kláštorov. Títo zlovestne vyzerajúci bohovia bývali zobrazovaní zväčša v pózach podobných tým, ktoré poznáme z dnešného karate, so zovretými päsťami, pripravenými na úder. Mnohé zo spomínaných dôkazov môžu byť iba náhodnými zhodami okolností, nejeden iba legendou, domnievame sa však, že poznatky o zraniteľnosti ľudského tela spolu s vedomosťami o boji a jeho technike prechádzali z Indie na územie Číny súčasne s inými kultúrnymi a náboženskými vplyvmi. Zrejme najintenzívnejší bol tento vplyv v prvých storočiach nášho letopočtu, keď vďaka mníchom a pútnikom prenikal na čínske územie budhizmus. Približne v tomto období má korene legenda, s obľubou uvádzaná v úvode väčšiny knižiek o karate ako autentická príhoda, ktorá mala spôsobiť vznik moderného karate. Je to legenda o Bodhidharmovi, dvadsiatom ôsmom budhistickom patriarchovi, ktorý prišiel z Indie na územie Číny v 6. storočí n. I. (čínska podoba Bodhidharmovho mena je Ta—Mo, Japonci ho nazývajú Daruma Taiši). Legenda vraví, že niekedy začiatkom 6. stor. n. I. prišiel z Indie do Číny (údajne na pozvanie cisára Vu—ti) indický mních a patriarcha Bodhidharma, aby vyučoval budhizmus. Keďže však nebol spokojný s názormi na budhizmus, s ktorými sa stretol na cisárskom dvore, usadil sa v kláštore Šaolin—su, na území dnešnej juhočínskej provincie Honan. Tu však zistil, že miestnym mníchom by skôr vyhovovalo niečo jednoduchšie než komplikované učenie klasického budhizmu, a tak zaviedol novú, zjednodušenú formu učenia, známu pod japonským označením Zen—budhizmus (po čínsky čan, v sanskrte dhyana). Slovo zen označuje meditáciu, kontempláciu, ktorá tvorí kostru a hlavnú metódu celého učenia. Keď Bodhidharma spozoroval, akú biednu telesnú kondíciu majú jeho žiaci, predpísal im svojský druh cvičení, ktoré sú podľa niektorých autorov už hotovým bojovým umením (ktoré si priniesol z Indie), podľa iných zas niečim, čo vytvoril Bodhidharma sám. Šaolinský kláštor sa tak stal kolískou čuan—fa.history_006 Nakoľko je táto historka pravdivá, nevedno. Všetky jej časti sú prinajmenšom ťažko dokázateľné. Haines napríklad píše, že nejestvuje nijaký záznam o tom, že by sa bol legendárny Bodhidharma vôbec stretol s cisárom Vu, a že neskôr tradovaný poučný rozhovor medzi nimi bol vymyslený omnoho neskoršie — z didaktických dôvodov. Aj samotná postava Bodhidharmu je opradená množstvom legiend, hoci väčšina autorít z radov historikov zaoberajúcich sa s budhizmom sa domnieva, že ide o historickú postavu. Faktickú bázu hypotézy, podľa ktorej by mal mať Bodhidharma čosi spoločné so vznikom čuan—fa (a teda i karate) tvorí údajne jeho séria telesných cvičení nazvaná ši—pa—lo—han—šo — osemnásť rúk Lo-Han — pričom Lo-Han označuje všetkých slávnych Budhových žiakov, prípadne všeobecne tých, ktorí dosiahli podľa doktríny budhizmu takzvanú nirvánu, cieľ všetkého úsilia. (Týchto mužov má byť podľa budhistickej tradície 500 a majú sa znovu objaviť na zemi ako Budhovia.) Na tomto príklade je zrejmý vplyv budhistického myslenia na rané obdobie karate bez ohľadu na to, či sú legendy okolo neho pravdivé, alebo nie. Aj Bodhidharmov odchod z histórie je opradený tajomstvom a legendami. Tí, ktorí sú presvedčení, že jeden z otcov Zen—budhizmu zomrel prirodzenou smrťou a bol pochovaný neďaleko Šaolinského kláštora, udávajú ako dátum jeho smrti najčastejšie rok 534 n. I. Existuje však ešte jedna historka, podľa ktorej akýsi úradník cisára Vei (mnoho desaťročí po údajnej Bodhidharmovej smrti) stretol Bodhidharmu v horách Turkestanu a v zdvorilom rozhovore sa od neho dozvedel, že je na ceste domov, do Indie. Pritom mu bolo čudné, že mal obutý len jeden sandál… Keď sa to cisár Vei dozvedel, ihneď dal exhumovať Bodhidharmov hrob, no našiel  v ňom iba… jeden sandál. Niekoľko desaťročí po Bodhidharmovej smrti rozšíril mních Šaolinského kláštora Čueh—Juan v spolupráci s iným majstrom menom Li pôvodných 18 cvičení na 173. Tieto cvičenia tvoria podľa všetkého základ celého vývoja neskoršieho čuan—fa, bojového umenia, z ktorého sa vyvinulo karate. Čueh—-Juan je pravdepodobne autorom  prinajmenšom jednej z foriem šaolinského smrtiaceho bojového umenia čuan—fa. (Šaolinský  štýl čuan—fa sa ako prvý z mnohých uvádza pod zhrňujúcim názvom externé školy, po čínsky  vai—čia.) Šaolinský kláštor bol niekoľkokrát zničený a vypálený. Niektorí autori uvádzajú, že  existoval aj druhý Šaolinský kláštor — v provincii Fukien. Založil ho pred viac ako 1000 rokmi  mních zvaný Ta—cun—šeh. O tomto druhom Šaolinskom kláštore a osobitne o jeho mníchoch  sa traduje, že skutočne doviedli čuan—fa na vrchol majstrovstva. Cisár Kang Hsi (1 662—1 723) využil podľa zachovaných správ vyše sto mníchov-dobrovoľníkov z fukienského Šaolinského kláštora pri ničení lúpežných bánd na západných hraniciach. Neskôr sa však sám zľakol ich obrovského bojového potenciálu, a vydal rozkaz veľkej armáde kláštor zničiť. Kláštor bol naozaj vypálený a vyviazlo z neho údajne iba päť mníchov. Tí sa stali jadrom protimadžuovskej,  takzvanej spoločnosti trojice, alebo inak ligy Hung, ktorá sa snažila o znovunastolenie moci dynastie Ming. Obidva kláštory, aj po opätovnom vypálení cisárom Jung—Šengom znovu  postavili z popola za Čien—lunga (1736—1795). Napokon, vypaľovanie kláštorov a chrámov bol  v čínskej histórii bežný jav a je veľmi pravdepodobné, že Šaolinský kláštor neušiel tomuto osudu  viackrát. Tak napríklad v čase veľkého prenasledovania budhistov v rokoch 845—846 n. I. bolo zničených údajne 4600 veľkých a až 40 000 menších chrámov. O tom, ako vyzeral tréning v  Šaolinskom kláštore, sa vie pramálo; väčšina z toho čo sa traduje, je  pravdepodobne iba legenda. Ak vraj chcel získať absolvent „výučný list” v podobe vypálených drakov na  predlaktiach, musel prejsť v absolútne tmavých chodbách pomedzí vyše sedemdesiat  drevených mechanických útočníkov, ktorých útoky boli naozaj smrtiace. Nadôvažok tam boli  jedovaté hady a podobne. Samotný znak sa vraj získal tak, že adept, ak sa chcel vôbec dostať  von, musel premiestiť veľkú rozžeravenú nádobu s uhlím, pričom sa mu na predlaktia vypálili  spomínané draky — diplom pravého šaolinského boxera. Filozofickú i bojovú tradíciu kláštora sa pokúsil v súčasnosti obnoviť v novovybudovanom centre na japonskej pôde majster Došin  So. Založil kláštor, ktorý nazval Šorin—dži (čo je japonská výslovnosť Šaolin—su) a vyučuje v  ňom jednak jednu zo škôl Zen—budhizmu (takzvaný Kongo—Zen), jednak kempo (čuan—fa).  Majster Došin So, mohutný bradatý starec, sa teší v Japonsku obrovskej úcte, a to nielen ako  expert vo svojom Šorin—dži kempo, ale aj ako nositeľ filozofickej tradície Zen—budhizmu a  vôbec silná osobnosť. Či už hovoria najpopulárnejšie legendy tak alebo onak, máme všetky  dôvody domnievať sa, že čuan—fa, respektíve iné, alebo inak nazývané bojové umenie,  jestvovalo dávno pred príchodom budhizmu do Číny. Mnoho z histórie čuan—fa je spojené s  taoizmom a napríklad legendy pripisujú autorstvo niektorých z „externých škôl” priamo taoistickým božstvám a polobožstvám. Zdá sa, že starí majstri odpozorovali mnohé pohyby  priamo zo života a boja zvierat, podľa ktorých sa niektoré štýly aj nazývajú (žeriav, had, tiger,  rak a podobne). Dôkazom staršieho pôvodu čua—fa je i široko rozšírená koncepcia o či —  vnútornej sile, vitálnej energii, ktorá má korene hlboko pred naším letopočtom. Školy čínskeho  boxu, prípadne čuan—fa (v preklade cesta pästí) sa zvyčajne delia na takzvané externé školy  (vai—čia) a interné školy (nei—čia). Externé školy charakterizuje zameranie na rozvoj sily a  rýchlosti, rovnako ako reakcie a postrehu a v hlavných znakoch pripomínajú moderné karate. Vznik väčšiny z nich siaha do obdobia Sung (12. a 13. stor. n. I.) a Ming (14. až 17. stor. n. L). Interné školy, ktoré sa orientujú na psychickú prípravu, techniku dýchania, relaxované  cirkulačné pohyby, kultiváciu takzvaného či a hádam i určité formy meditácie spojenej s  pohybom, vznikajú tiež v dnešnej podobe pomerne neskoro. Napríklad tai—či—čuan — čo je  najpopulárnejšia z interných škôl — sa pripisuje taoistickému duchovnému Čan—san—fengovi, ktorý žil v období dynastie Juan (13. a 14. stor. n. I.), prvé údaje o hsing—i, čo je ďalšia z interných škôl, zasa pochádzajú zo 17. stor. n. I. A podobne je to aj s ostatnými školami. Samotná podstata jednotlivých škôl, aj keď to mnohí dosť zjednodušene tvrdia, nie je totožná. Čínske školy boja bez zbrane tvoria nepredstaviteľne pestrú paletu koncepcií, názorov a  pravidiel, ktoré si často protirečia. Vznikali vo veľmi širokom historickom rozpätí a na  obrovskom území, ktoré charakterizujú značné demografické i prírodné odlišnosti. Spôsob boja,  ktorý sa tvorí u obyvateľstva žijúceho na džunkách a sampanoch Žltej rieky, bude zrejme  rešpektovať ich životné podmienky a obmedzený priestor, v ktorom sa musí bojovať. history_007 Úplne inak  zas budú vyzerať techniky ľudí z hôr. Takéto faktory pravdepodobne väčšmi ako  ktorékoľvek iné (väčšmi než náboženské a filozofické) určovali tú podobu čuan—fa, v akej ho  poznáme dnes. V súčastnosti je skôr zvykom používať na označenie čínskych bojových umení  slovo vu—šu (umenie boja), čo je primeranejšie ako čuan—fa, pretože väčšina, najmä externých  škôl, používa pri svojom cvičení okrem techniky paží a nôh i zbrane, napríklad meče a kopije. Okrem toho, že rozličné školy čuan—fa majú svoj neodškriepiteľný bojový a sebaobranný význam, v interných školách, osobitne v tai—či—čuan, sa dostáva čoraz väčšmi do popredia  význam zdravotný. Jeho majstri a protagonisti ho natoľko zdôrazňujú, že mnohí nečínski autori  uvádzajú tai—či ako zdravotnú gymnastiku (pričom vôbec nevedia o bojovej podstate tohto  cvičenia). Dopustili by sme sa chyby, keby sme pri našom prehľade histórie čuan—fa preskočili  úlohu, ktorú toto bojové umenie zohralo v čínskych dejinách. Zdá sa, že od svojho počiatku bolo nástrojom v rukách odbojových síl, ktoré sa búrili proti cudzím elementom a sociálnemu útlaku. Je známe, že v čínskych dejinách zohrávali značnú úlohu všelijaké tajné spoločnosti. Známe je i to, že ich často riadili takzvaní boxeri, prípadne protagonisti čuan—fa a že plnili zväčša veľmi  revolučnú úlohu. Vyvrcholením tohto vývoja bolo bezpochyby takzvané Povstanie boxerov v roku 1 900, keď povstali proti západným koloniálnym mocnostiam pomerne široké vrstvy čínskeho obyvateľstva pod vedením niekoľkých tajných spoločností, ktorých členstvo vyznávalo sčasti až kultovým spôsobom cvičenia čuan—fa (okrem iného aj ako symbol nacionalizmu). Povstanie bolo potlačené pre neorganizovanosť a vďaka obrovskej materiálnej prevahe koloniálnych vojsk. Čuan—fa sa však napriek tomu aspoň na čas stalo symbolom  národnooslobodzovacieho boja a národnej hrdosti. Na záver treba ešte poznamenať, že  čuan—fa sa často nesprávne označuje slovom kung—fu. Kung—fu však neznamená nič iné ako  majstrovstvo, zručnosť, a to v čomkoľvek. Niekedy sa používa i japonské slovo kempo, lenže to  je iba japonská výslovnosť čínskych znakov čuan—fa. Všetky známe pramene sa zhodujú v tom,  že kolískou moderného karate je ostrov Okinava. Slovo okinava znamená povraz na obzore (vo  výhľade) a tento drsný ostrov svojou podobou skutočne pripomína zauzlený povraz hodený do mora. O Okinave sa vedelo pomerne málo až do roku 1 945, keď bol dejiskom ťažkých bojov  medzi Japonskom a Spojenými štátmi americkými na konci druhej svetovej vojny. Okinava ako  najväčší ostrov zo súostrovia Rjukju nepatril vždy Japonsku a po dlhé stáročia bol vystavený  čínskemu vplyvu — kultúrnemu i mocenskému. Etnický pôvod obyvateľstva súostrovia Rjukju je  jednou z nevyriešených otázok vzhľadom na jazykový a fyziognomický vývoj. Fyziognómia  Okinavčanov síce pripomína Japoncov, no zreteľné sú i náznaky malajsko-polynézskeho typu; preto nijako neprekvapuje, že i jazyk majú svojský. Prvé kontakty Číny s ostrovmi Rjukju siahajú  do obdobia dynastie Sui (6. stor. n. I.) a podľa údajov historikov neboli práve najpriateľskejšie.  Číňania si zrejme počínali podobne ako španielski konkvistadori. Až neskoršie kontakty  nadobúdajú aj obchodný a kultúrny charakter a takmer určite už v 7. storočí sa sem dostáva i  čuan—fa. 0 nejaký čas vzniká na Okinave dokonca pomerne rozsiahle čínske osídlenie, ktoré sa  bude spomínať pod symbolickým názvom Tridsaťšesť rodín. Oficiálny základ čínsko-okinavských  vzťahov bol položený roku 1372, keď panovník Okinavy Satto vyjadril svoje  spojenectvo s čínskym cisárstvom Ming. Okinava sa tak stala na istý čas čínskym satelitom a  čuan—fa začalo prenikať na Okinavu prakticky bez obmedzenia. Takmer vo všetkých kapitolách o histórii vo väčšine nespočetných publikácií o karate sa spomína i domáce — okinavské bojové  umenie, respektíve systém boja päsťami, zvaný tode. Mnohí autori sa domnievajú, že techniky  moderného karate, v ktorých sa používa na udieranie zovretá päsť, pochádzajú práve z tode.  Pochopiteľne, nemožno to vyvrátiť, isté však je, že takéto techniky tvoria prirodzenú časť aj  pôvodného čuan—fa a okrem toho množstvo „domácich” prvkov má pri bližšom pohľade dosť  silnú čínsku „príchuť”… Začiatok 17. stor. n. I., konkrétne rok 1609, prináša prudký koniec  vzťahov Okinavy a Číny, vzťahov, z ktorých mala Okinava ekonomický aj kultúrny úžitok. V  Japonsku už celé generácie zúrila občianska vojna. V jej závere dochádza k boju o úrad šóguna  (ktorý predstavuje skutočnú moc nad Japonskom, pretože cisár je božskou bytosťou, ktorá sa  pramálo stará o veci pozemské) medzi rodmi Sacuma a Tokugava. Rod Tokugava víťazí a podľa  obyčaje ponecháva rodu Sacuma jeho feudálne teritóriá s úlohou „tozama daimjo” (vonkajší panovník, knieža). Keďže však frustrovaní samuraji z klanu Sacuma predstavujú stálu hrozbu vládnúcemu rodu, dovolí sa im ešte v spomínanom roku 1609 výprava na Okinavu, čo je vhodný spôsob, ako ich aspoň čiastočne odškodniť prípadne aj oslabiť. Navyše možno potrestať  Okinavu za to, že odmietla zásobovať japonské vojská pri výprave proti Číne. To je koniec  okinavskej nezávislosti a začiatok kompletného podrobenia súostrovia Rjukju. lehiza Šimazu  (miestodržiteľ z klanu Sacuma) vydal ihneď množstvo zákazov, ktoré síce obrali okinavské  obyvateľstvo aspoň na čas o slobodu, jeden z nich však priamo stimuloval vznik moderného karate. Išlo o zákaz nielen nosenia, ale aj vlastnenia akýchkoľvek zbraní, a to pod hrozbou krutých trestov. Tak sa začína séria tajných konferencií rozličných spoločností čuan—fa i tode,  ktoré sa roku 1629 spájajú do tajného frontu proti okupantom. Výsledkom je nové smrtiace  bojové umenie, ktoré vzniklo kombináciou všetkých jestvujúcich koncepcií, pomenované  jednoducho te (ruky), neskôr okinava—te. 0 vývoji v ďalšom období nejestvujú písomné záznamy, čo-to však môžu naznačiť legendy. Na Okinave boli tri veľké centrá — mestá Šuri,  Naha a Tomari, a tie boli zároveň centrami vývoja te. Zdá sa, že v meste Šuri sa vyvinula  technika majúca svoj základ v externých školách čuan—fa (nazývaná šurí—te), v meste Naha  skôr technika založená na interných školách (nazývaná i naha—té); technika z Tomari bola skôr  kombinovaná {tomari—te). Majstri te chodili tajne na návštevy do Číny a zotrvávali tam študujúc čuan—fa u najslávnejších učiteľov neraz celé roky. V mnohých zrážkach s japonskou mocou si te získava priam hrozivú povesť a majstri tohto umenia sú veľmi obávaní. Tajomstvo a ilegalita sa  stávajú sprievodnými znakmi te (alebo karate, ako sa postupne začína menovať) až do konca 19.  storočia, hoci neoficiálna okupácia rodom Sacuma sa končí roku 1875, keď sa Okinava stáva  súčasťou Japonska a jej obyvatelia získavajú všetky občianske práva. Tajné spoločnosti sa  však len ťažko prispôsobujú novej situácii, keď sa netreba skrývať, keď už netreba trénovať  techniku, ako zabiť, prípadne prežiť smrtiaci útok. Okrem toho vzniká tvrdá rivalita medzi  niektorými školami. Tode sa pokladá, ako sme už uviedli, za špecificky okinavské najmä preto,  lebo používa prevažne techniku taiso (zavretá päsť) na rozdiel od techniky kaišu (otvorená dlaň)  v čuan—fa. Tento názor možno však spochybniť nielen tým, že aj v čuan—fa sú bohato  zastúpené techniky zavretej päste, ale i tým, že čínske znaky používané na označenie zavretej  päste, ktoré sa čítajú taiso, znamenajú v preklade aj čosi ako zakladateľ (mnohé znaky mávajú  viacero významov) a zvyčajne sa nimi označuje zakladateľ čínskej dynastie Tang. Osud  označenia „karate” je rovnako zaujímavý, pretože je poznačený tou istou snahou zotrieť čínsky  vplyv. Okinavčania si zvolili názov, ktorý sa čítal po japonsky karate—džucu. Tento názov  pozostával z týchto znakov: history_001
Prvý označuje dynastiu Tang (možno čítať tó, ale i kara), druhý označuje ruky (číta sa te) a tretí umenie (číta sa džucu). Znak
history_002
bol nahradený znakom
history_003
ktorý sa tiež číta ako kara, definitívne až v tridsiatych rokoch (1936), keď sa stretli veľkí majstri karate Jabu, Kijamu, Motobu a Mijagi a uzniesli sa na tejto zmene. Použitie nového znaku malo odstrániť z názvu čínsky vplyv (Japonsko vstupovalo do kolonialistickej vojny s Čínou) a zdôrazniť afiliáciu k budhizmu, pretože znak kara znamená prázdnotu a symbolizuje jeden z dôležitých konceptov budhistickej filozofie. Ibaže táto zmena podráždila daktorých tradičných okinavských majstrov, a tak dodnes existujú na Okinave školy, ktoré sa zaťato pridŕžajú starého názvu te, ako aj starých tradícií v tréningu. Tu sa žiada povedať niečo o klasickom tréningu, ktorý tvoril náplň prípravy okinavského bojovníka. Podľa toho, čo je známe, sa zdá, že sa priveľmi nelíšil od tréningu v klasickom čuan—fa. Väčší dôraz sa pravdepodobne kládol na rozvoj sily a tvrdosti úderu. Starí okinavskí karatisti trávili celé hodiny udieraním do makivary — „búchadla” slúžiaceho na spevnenie úderových plôch (kĺbov na pästiach a podobne). Podstatnú časť tréningu tvorili kata — formálne zostavy útočných a obranných techník, ktoré boli dovedené na dnes už ťažko odhadnuteľnú úroveň dokonalosti. V kata si cvičenec zdokonaľoval reakcie a rýchlosť, učil sa nadväzovať na seba akcie a správne ich vykonávať. Voľný zápas so súperom, ako ho poznáme dnes (džiju—kumite alebo športový zápas) neexistoval, pretože cvičiaci vôbec neboli vedení k tomu, aby zastavovali či kontrolovali svoje údery a kopy. V neskorších dobách sa experimentovalo so zápasom v brnení podobnom tomu, ktoré sa používa v japonskom šerme kendo a do ktorého bolo možné naplno udierať i kopať. Dodnes je toto brnenie (nazývané bogu) súčasťou výbavy v niektorých okinavských školách, ale nemožno ho rátať ku klasickému okinavskému karate, je totiž znakom modernejšieho, japonského vplyvu. Veľmi rozšíreným cvičením bolo cvičenie takzvaného jazdeckého postoja, prípadne pevného postoja (cvičiaci stojí spočiatku asi 15 minút, neskôr až dve hodiny v pomerne nízkom p o s t o j i— šiko— dači). Až keď mu vďaka tomuto cvičeniu spevnejú nohy a uvoľnia sa bedrové kíby, čo nastane niekedy až po dvoch rokoch — pristupuje sa k vlastnému cvičeniu techník karate. (Niektoré techniky v klasickom okinavskom karate neexistujú; napríklad mavaši—geri je vyslovene moderným príspevkom.) Ak už hovoríme o histórii okinavských bojových umení, nemožno nespomenúť vyslovene okinavské špecifikum zvané kobudo. Okinavčania, keďže boli zbavení možnosti nosiť akékoľvek zbrane, ba i nôž (ten bol podľa legendy prikovaný v strede dediny na reťazi o studňu), začínajú sa v rámci výcviku te venovať i použitiu predmetov a nástrojov dennej potreby ako zbraní. Podobne ako kedysi husiti, aj Okinavčania využívali bežné predmety používané v poľnohospodárstve. Tak napríklad malý cep na ryžu sa stáva smrtiacou zbraňou zvanou nunčaku… Táto nevinne vyzerajúca „hračka” je v rukách experta nepreraziteľnou clonou víriaceho tvrdého hranatého dreva. Rozmanité páky a držania pomocou nunčaku umožnia vyvinúť silu treštiacich oceľových klieští. Pritom nunčaku v rukách laika bude pravdepodobne omnoho nebezpečnejšie tomu, čo ním máva ako súperovi, pretože poletujúci cep ťažko ovládať. Nunčaku je v mnohých krajinách zakázané tak ako strelné zbrane, a to pre svoj smrtiaci účinok. Tonfa (nazývané niekedy aj tui—fa) je pôvodne excentricky umiestená rukoväť malého mlynského kameňa. Majstrovi te však mení predlaktia na tvrdé drevené kryty, ktorými možno zasadzovať množstvo nepredvídateľných úderov. Sai je zbraň vyvinutá na obranu proti obávaným samurajským mečom — katanám. Je to čosi ako krátky mečík, vlastne trojzubec (nemá však čepeľ), ktorého prostredný hrot je dlhší, bez hrán, s pomerne tupou špicou. Sai vraj lámala samurajské meče ako zápalky. Rozvinul sa i boj palicou zvanou bo, ktorá mala rozličnú dĺžku. Všetky tieto „zbrane” boli integrálnou časťou okinavského karate či te, no dnes im hrozí, že kedysi tak dôkladne prepracovaná technika boja sa nenávratne stratí v zabudnutí. Koncom minulého a začiatkom tohto storočia pôsobili na Okinave majstri, ktorých mená sa už priamo spájajú s dnešným, moderným karate. Za všetkých spomenieme majstra Itosu, ktorý pôsobil v meste Šuri, a majstra Higaonu, ktorý žil v meste Naha. Itosu bol učiteľom Gičina Funakošiho, ktorý ako prvý preniesol karate na pôdu Japonska a je zakladateľom jedného z najrozšírenejších a zároveň najexpanzívnejších štýlov dnešného karate — šotokanu. (Funakoši študoval určitý čas i u majstra Higaonu, ktorý bol učiteľom Čódžuna Mijagiho, tvorcu godžu—rju a Kenvu Mabuniho, ktorý vytvoril šito—rju.) Vznikajú aj iné štýly a školy, ktoré tvoria pestrú paletu okinavského karate: kobajaši—rju, založený na severných čínskych školách; šoreidži, založená na južných čínskych školách a iné. Niektoré — ako napríklad ueči—rju — sú priamo a do posledných detailov prenesenými čínskymi smermi, iné sú syntetizujúce a tvorivé. Tento vývoj trvá prakticky dodnes, hoci Okinava už v karate dávno stratila svoje ústredné postavenie. Vďaka novinárskemu hladu po senzáciách i vďaka samozvaným „expertom” malo karate v nedávnych dobách množstvo zlej publicity, pretože sa stotožňovalo s roztĺkaním všelijakého stavebného materiálu, prípadne sa pokladalo za tajné umenie zabíjať hranou ruky, ktorá sa vypracuje tak, že ňou majiteľ búcha do všetkého, čo vidí. Podobnou mystifikáciou bolo i stotožnenie rodiska karate s Japonskom. Japonsko nie je rodiskom karate, ale je bezpochyby medzníkom a ústredným bodom v jeho histórii, bodom, v ktorom sa mení klasické bojové umenie na moderný šport. Japonské autority si plne uvedomili kvality te ako hodnotného telesného cvičenia až začiatkom tohto storočia, keď lekári pôsobiaci na Okinave zistili, že niektorí žiaci stredných škôl, ktorí sa podrobovali bežným prehliadkam, boli vo vynikajúcej telesnej kondícii, pretože sa pod vedením rodičov venovali cvičeniu te. Karate bolo teda zavedené ako súčasť bežného telovýchovného cvičenia do školských osnov na Okinave. Na popud vtedajšieho následníka trónu, neskoršieho cisára Hirohita, ktorý bol na Okinave svedkom exhibície karate, pozvalo japonské ministerstvo školstva do Japonska experta, aby predviedol svoje umenie pred autoritami z oblasti bojových umení a školstva. Roku 1922 splnil túto úlohu Gičin Funakoši (1869—1957), ktorý bol v Japonsku už roku 1915, a hoci nebol najväčším technikom, ani bojovníkom, vynikal osobnými vlastnosťami — vzdelaním a nevšednou schopnosťou veci podať, vysvetliť. A tak sa karate zaradilo experimentálne do školskej výuky napríklad na univerzite Keio v Tokiu, kde vzniká prvé dodžo. A čoskoro — stále pod Funakošiho vplyvom — prichádzajú na rad ďalšie univerzity. To, čo sa Funakoši naučil od majstra Itosu v meste Šuri a čo sa nazývalo šuri—te, sa stalo základom karate cvičeného v týchto strediskách. So svojimi žiakmi neskôr stavia budovu dodžo, klub, ktorému dáva názov Šotokan. Po jeho smrti nazvali niektorí jeho žiaci týmto menom celý štýl, respektíve smer karate, ktorý cvičia, hoci samotného Funakošiho táto tendencia skôr hnevala a odmietal ju tvrdiac, že nie je zakladateľom nijakého štýlu a že karate je v podstate iba jedno. Roku 1930 sa usádza v Osake ďalší slávny okinavský učiteľ Kenva Mabuni, ktorý študoval u majstra Itosu i u majstra Higaonu spolu s Gičinom Funakošim. Majster Mabuni zakladá slávnu školu šito—rju, ktorá vychádza prevažne z učenia majstra Higaonu a z toho, čo sa nazývalo naha—te. Na Okinave zatiaľ zakladá najslávnejší z Higaonových žiakov školu godžu—rju. Je to Čódžun Mijagi (1888—1953), ktorý ešte na popud Higaonu prežil celé roky v Číne, kde študoval okrem iného interné čínske školy, najmä pakua—čang. Skĺbením Higaonovho učenia s rotačnými a cirkulačnými „jemnými” prvkami interného čuan—fa sa Mijagimu podarilo vytvoriť skutočne unikátnu školu. Godžu—rju má prvky go (tvrdé priamočiare techniky) aj prvky džu (jemné, kruhové a oblúkové techniky spojené v harmonickej rovnováhe). Mijagiho godžu—rju sa rozšírilo i do Japonska, kde predstavuje popri šotokane a šito—rju, ďalší z rozšírených smerov karate. Gosei Jamaguči (1972) vo svojom stručnom prehľade histórie godžu—rju karate píše, že podľa údajov jeho otca — hlavy dnešného godžu—rju v Japonsku, majster Higaona, ktorý tiež prežil viac rokov v Číne, študoval prevažne hung, štýl tvrdej externej školy Šaolinského čuan—fa. Čodžun Mijagi však študoval aj internú školu pakua a skĺbil ich. Kombinovanie týchto dvoch extrémov má podľa Jamagučiho (1972) svoj základ v prastarej doktríne zvanej vu—pei—či, ale realizovať sa to podarilo až Mijagimu. Gogen Jamaguči, ktorý pozýva majstra Mijagiho do Japonska roku 1929, je zakladateľom klubu na univerzite Ricumeikan v Kjote. Dôležité je však to, že roku 1930 sa mu podarilo presadiť karate i na pôde Butoku—kai, čo je oficiálne vládne ústredie Japonska pre bojové umenia (džudo, kendo, džu— džucu…). K uvedeným majstrom sa neskôr pridáva Hironori Ocuka, ktorý tiež vychádza z učenia majstra Itosu a zo šuri—te a zakladá ďalšiu školu, ktorú nazýva vado—rju. Vado—rju majstra Ocuku charakterizujú úhybné pohyby na obidve strany, rýchle rotačné pohyby bokov a švihové údery, ktoré pôsobia skôr ľahko, no v boji sú veľmi účinné. Žiaci týchto majstrov sa stali zodpovednými za úžasné rozšírenie karate najmä po druhej svetovej vojne a dodnes tvoria tvár a symboly karate. Žiaci Gičina Funakošiho vytvárajú pod vedením Masatoši Nakajamu, pôsobiaceho na univerzite Takušoku, šotokan—rju a organizáciu, ktorej získavajú reputáciu na jednej strane kvalitní inštruktori a rovnako kvalitné karate a na druhej — už menej sympatická — polovojenská štruktúra, ako aj neskoršie snahy mocensky ovládnuť nielen japonské, ale aj svetové karate. Iný Funakošiho žiak, senior hnutia Šigeru Egami, stál pri zrode organizácie zvanej Šotokai, ktorá presadzuje tradičné karate—do a myšlienky znášanlivosti a tolerancie omnoho bližšie Funakošiho pôvodnému názorovému svetu. Gogen Jamaguči, ktorého určil Čodžun Mijagi za svojho následníka v Japonsku, sa stal hlavou mocnej organizácie Godžu—kai a patrí k iniciátorom vzniku Celojaponskej federácie karate v roku 1964. Spolu s majstrom Nakajamom je zodpovedný za postupné zavádzanie pravidiel športového zápasu, ktoré umožnili, aby sa karate stalo súťažnou disciplínou. Mijagiho následníkom na Okinave sa stáva Meitoku Jagi. V Japonsku zatiaľ vznikli ďalšie školy, ktoré v závislosti od väčších alebo menších propagačných schopností svojich zakladateľov a majstrov združujú určitý počet žiakov. Vzniká rengo—kai a renbu—kai, Masutacu Ojama zakladá kjokušin—kai. Existuje ešte celá plejáda menších škôl líšiacich sa detailmi i celou koncepciou, no absolútna väčšina má priamu spojitosť s niektorou z dvoch hlavných okinavských koncepcií: buď so šuri—te, alebo s naha—te. Historický prehľad vývoja karate by nebol úplný, keby sme neuviedli ďalšie, príbuzné východoázijské bojové umenia. Najbližšie ku karate má kórejské tae—kvon—do, ktoré sa rozvíja najmä v posledných rokoch. Karate a tae—kvon—do majú spoločných rodičov. Ich rozdielny vývoj nastal až v priebehu posledných dvadsiatich rokov. Najvýraznejším znakom tae—kvon—do v súčasnosti je silná orientácia na techniku kopov; niektoré techniky sa vytvorili a modifikovali len celkom nedávno. Pravdaže, mnohé z toho, čo vzniká v tae—kvon—do, sa v dnešnom svete športového karate veľmi promptne preberá, a tak môžeme vidieť techniky tae—kvon—do v repertoári karatistov najrozličnejších štýlov. Ďalšie bojové systémy, ktoré sú poznačené silným domácim vplyvom, ale predsa sú príbuzné, sú bojové systémy Indonézie; všetky sú zhrnuté pod spoločný názov pentjak—silat. Pentjak—silat tvorí organickú časť kultúry na celom súostroví a výrazne prenikol napríklad i do ľudových tancov. Aj Malajsko má svoje špecifické umenie, zvané bersilat; Thajsko sa môže pochváliť takzvaným thajským boxom muaj—thaj, ktorý je nepochybne jedným z najtvrdších športov na svete; Barma má bando. V tomto výpočte by sme mohli pokračovať, postačí však, keď povieme, že podobný vývoj v oblasti umenia boja bez zbrane prebiehal vlastne v celej tejto zemepisnej oblasti. Všetky spomínané systémy sú z historického hľadiska vzdialenými príbuznými, a hoci sa nedá s istotou povedať, že sa vyvinuli z čínskeho čuan—fa, predsa len môžeme predpokladať, že čuan-fa malo na ne v tom či onom období ich vývoja formujúci a modifikujúci vplyv. Keď si uvedomíme tieto príbuzenské vzťahy, nielenže hlbšie pochopíme karate či už ako bojové umenie alebo ako šport, ale pripustíme i väčšiu toleranciu v dlhých a úplne nezmyselných sporoch o tom, ktorý štýl či škola sú staršie, lepšie, prípadne ako „musí” vyzerať technika karate. Karate, tak ako všetky umenia, z ktorých vzišlo, má mnoho tvárí. Preto treba zohľadňovať aj poznanie druhých a hľadať skôr to, čomu sa hodno naučiť, než to, čo by sa malo kritizovať.

Zdroj: František Šebej – Karate (1983)